História

Obdobie do roku 1790

1409

K dispozícii je prvá písomná zmienka o obci Červenica (maď. Vörösvágás), ktorá sa v literatúre a historických záznamoch najčastejšie spomína v súvislosti s lokalitou drahých opálov.

1568 (27. 10.)

Podľa najstaršej baníckej listiny v maďarskom jazyku sa v štyroch baniach v Dubníku ťažil cinabarit (ortuťová ruda). Tento dokument je vôbec prvým písomným dôkazom o baníctve v lokalite.

1597 (14. 05.)

Rudolf II. vydal pre Alberta Magnusa z Vratislavy povolenie hľadať opály a iné drahokamy na území uhorského kráľovstva. Keďže bol zmocnencom cisára to, čo našiel, musel odovzdať do jeho zbierky.

1603 (05. 11.)

Rudolf II. vydal opatrenie, ktorým vyzval Štefana Kecera, aby ťažiarom, ktorí dobývajú na jeho majetkoch opál, cinabarit a iné drahokamy, nebránil v práci a aby ich chránil.

1604

Anselmus Boetius de Boodt (osobný lekár a kustód zbierky cisára Rudolfa II.) začal písať najvýznamnejšie mineralogické dielo 17. storočia Gemmarum et Lapidum Historia. Opálu sa venoval v piatich kapitolách. Vedel o opálovej bani, ktorá bola v tom čase „v ruinách“ (zavalená a opustená).

1668

Edward Brown (anglický lekár a prírodovedec) pri svojej študijnej ceste za pozoruhodnosťami Rakúsko‑Uhorska videl v cisárskej Klenotnici vo Viedni veľmi veľký a pekný drahý opál. Napísal: „Opál väčší ako moja ruka, tak ako bol získaný z bane, a veľa ďalších pekných opálov.“

1676

Jean Baptista Tavernier – barón d’Aubonne – v diele Le Six Voyages de J. B. T. napísal: „Čo sa týka Uhorska, je tam baňa, v ktorej sa ťažia opály. Na celom svete je jedinou baňou svojho druhu.“

1687

Erár sa zmocnil pozemkov, na ktorých sa neskôr ťažil opál. Stalo sa tak v procese známom ako Prešovské jatky, keď zlovestný generál Caraffa, predseda trestného tribunálu, nechal sťať dvoch popredných členov rodu Kecerovcov za údajnú participáciu na protihabsburských povstaniach. Ktovie, kde hľadať pravdu, pretože pri následnom prerozdeľovaní skonfiškovaných majetkov bol „zhodou náhod“ priestor budúcich opálových baní z prídelu vyňatý.

1. pol. 18. stor.

Z tohto obdobia pochádza vôbec prvé grafické znázornenie polohy lokality na MAPPA MINERALOGRAPHICA FODINAS in Hungariae Partibusque adhærentibus ferè omnes, … atď., ktorej autorom je taliansky vojenský geograf a prírodovedec Luigi Ferdinando Marsigli. Pokiaľ ide o polohu lokality, v skutočnosti je na mape vyznačené sídlo Pöklin (Pekľany) so symbolom označujúcim podľa legendy výskyt opálu. Poloha lokality je preto veľmi orientačná.

1745 (21.12.)

V závere roka 1745 bola neznámym autorom vyhotovená mapa cinabaritových baní v Dubníku. Presný dôvod jej realizácie nepoznáme. Môžeme len špekulovať, že išlo o opätovný záujem o domácu ortuť, ktorá sa uplatňovala pri výrobe drahých kovov.

1777

Krištof Traugott Delius uverejnil v časopise, ktorý vydával Ignác Born v Prahe, článok pod názvom O uhorských opáloch a očiach sveta. Ide vôbec o prvú závažnejšiu štúdiu mineralogického materiálu z lokality. Venoval sa v nej aj geologickým pomerom opálového ložiska.

1785 (22. 08.)

Anton Schwarz a Johann Möhling spracovali mapu píng po ťažbe opálu na erárnom území okolo Červenice a vrchu Libanka. Táto mapa je vôbec prvým grafickým vyjadrením exploatácie zameranej na opál (staršia mapa z roku 1745 zobrazuje miesta ťažby cinabaritu).

1788 (16. 01.)

Dvorná komora vo Viedni poverila Leopolda Antona Ruprechta vypracovať správu o „opálovom pohorí“ v kráľovskom panstve Peklin, lebo mala záujem ťažiť opál vo vlastnej réžii.

1788 (16. 04.)

Barón C. H. Geispitzheim spracoval monografiu, v ktorej opísal spôsoby vyhľadávania vzácnych opálov. Zároveň plánoval za poplatok udeľovať povolenky rôznym ťažiarom, čo sa však nepozdávalo zástupcom eráru ani samotnému panovníkovi, ktorí jeho zámer z úradnej moci zamietli.

1788–1790

Erár sa rozhodol pre banské podnikanie vo vlastnej réžii, pričom východiskovým dokumentom bola správa L. A. Ruprechta o „opálovom pohorí“ v panstve Peklin, ktorú dokončil 12. 3. 1789. Napriek všetkým kvalitám tohto dokumentu sa eráru nepodarilo vyriešiť hospodársky základ podnikania. Pod túto skutočnosť sa v nemalej miere podpísal rozvinutý ilegálny obchod s opálmi, na ktorom sa podieľali miestni sedliaci, ktorých košickí priekupníci dobre platili. Tieto okolnosti viedli k tomu, že sa erár od roku 1790 uchýlil k systému prenajímania opálových ložísk.

Podrobnejšie je toto obdobie rozpracované v štúdii Raná história drahého opálu a počiatky využívania jeho európskeho ložiska Červenica – Dubník do roku 1790.

Do roku 1830

1790–1796

Pre toto obdobie získala právo na ťažbu opálov za ročné nájomné 300 zlatých podnikateľská dvojica Peter Neumanny a […] Koleč (Kolleisz). Podrobnejšie údaje o ich pôsobení v lokalite však, bohužiaľ, absentujú. Zo zachovaných prameňov možno vyvodiť aj tvrdenie, že s týmto podnikaním po 2–3 rokoch skončili.

1796–1802

V uvedenom období mali opálové bane (pozemky) v prenájme za ročný poplatok 2 006 zlatých Marcus Szentiványi a obchodníci Peter Neumanny a […] Obel. Údajne pracovali s pozoruhodným ziskom, čo je celkom možné vzhľadom na v tom období pomerne nízke ročné nájomné (v porovnaní s neskoršími nájmami).

1802-1808

Ďalším exploatérom drahokamov v Červenici‑Dubníku za ročný poplatok 2 350 zlatých sa stal viedenský klenotník a zberateľ Jozef Rumpler. Pred systematickým vykonávaním banských prác uprednostnil nahodilé pripovrchové vyhľadávanie opálu, čo viedlo k devastácii porastu aj samotného ložiska. Erár o týchto priestupkoch nájomcu vedel, no napriek tomu mu umožnil zotrvať v tomto podnikaní až do ukončenia zmluvy.

1809–1815

Ďalší nájom za 2 500 zlatých ročne si vydražil Marcus Szentiványi. Ani on sa, podobne ako jeho predchodca, nevenoval systematickej banskej činnosti, ale náhodilému hľadaniu opálov prostredníctvom povrchovej ťažby. Realizácia krátkych štôlničiek tu bola v tomto období skôr výnimkou než bežným javom.

1817–1823

Marcus Szentiványi sa stal nájomcom opálonosných pozemkov aj po tretí raz. Ročné nájomné vyskočilo na 4 500 zlatých. Niektoré zdroje spomínajú ako neoficiálneho podnájomcu Jozefa Bruderna. Krátka doba prenájmu (v kontexte baníctva) a výrazný nárast nájomného boli predzvesťou toho, že tento model je neudržateľný.

1823–1830

Po neúspešných pokusoch eráru zaviesť na opálovom ložisku pravidelné banské dobývanie sa pristúpilo k vydaniu podrobnej vyhlášky týkajúcej sa budúceho prenájmu baní. Boli v nej presne zakotvené všetky práva a povinnosti podnikateľa, ktorému v prípade nedodržiavania zmluvných podmienok hrozila okamžitá výpoveď. Záujemca sa však nenašiel, čo bolo pri len šesť rokov trvajúcom nájme logické.

Podrobnejšie je toto obdobie rozpracované v štúdii Vývin súkromného banského podnikania v lokalite drahých opálov Červenica – Dubník v rokoch 1790 – 1830.

Do roku 1896

1830–1845

Prenájom opálových baní v Dubníku po „hluchom období“ v rokoch 1823–1830 získal od 12. 8. 1830 za ročné nájomne 1025 zlatých na 15 rokov Gabriel Fejérváry. Ten následne zmluvne spečatil spoluprácu s viedenským klenotníkom a obchodníkom Michaelom Lazarom Biedermannom, čím vznikol pomerne silný opálový podnikateľským tandem. Napriek tomu, že bol Fejerváry povolaním advokát a vo voľnom čase sa venoval archeológii a zberateľstvu umeleckých starožitností, podarilo sa mu za podpory jeho odborných pracovníkov ako aj štátnych úradníkov otvoriť opálové ložiská skutočnými banskými dielami a umožniť ich správne dobývanie (Biedermann a spol. do banských záležitostí nezasahovali). Na konci tohto nájmu sa pre lokalitu črtala veľká budúcnosť, čo sa aj potvrdilo. Bohužiaľ, nestalo sa tak pod jeho vedením, pretože erár žiadosť o predĺženie nájmu zamietol.

Podrobnejšie je toto obdobie rozpracované v štúdii O prenájme opálových baní v Dubníku Gabrielom Fejérvárym v rokoch 1830 – 1845 vo svetle niektorých menej známych skutočností

1845–1880

Na základe výsledkov dražobného konania prevzal od 12. 8. 1845 do prenájmu opálové bane na dobu 25 rokov za ročné nájomné 10 650 zlatých viedenský klenotník Salomon Johann Nepomuk Goldschmidt. Správne načaté ložiská a dômyselný podnikateľský plán s prísnymi opatreniami v banskom závode priniesli čoskoro svoje ovocie. Ťažba opálu sa konečne stala ekonomicky únosnou nielen v krátkodobom, ale aj v dlhodobom horizonte.

Tento úspech si však S. J. N. Goldschmidt, vystupujúci v komerčnom styku pod hlavičkou firmy J. Goldschmidt a syn, ktorú založil ešte jeho otec, naplno nevychutnal. Zomrel v roku 1855, čo bolo vzhľadom na jeho vek 47 rokov pomerne priskoro. Po jeho smrti prevzala nájom vdova Emília Goldschmidtová, rod. Polláková. Rodinný podnik sa jej podarilo nielen udržať, ale aj zveľadiť, a navyše na sklonku roka 1861 vyjednať predĺženie pôvodného nájmu o ďalších 10 rokov za ročné nájomné 13 282 zlatých a 50 grajciarov.

Emília zomrela v roku 1871 a to, čo nedokončila ona ani jej manžel, dokončil ich syn Adolf Ľudovít Goldschmidt. Popri všetkých okolnostiach tohto riskantného banského podnikania vyniesol drahý opál z Červenice‑Dubníka na absolútny vrchol svojej slávy. Po mimoriadne okázalej prezentácii tohto drahokamu na svetovej výstave vo Viedni mu bol za zásluhy o rozvoj opálových baní udelený Rad Železnej koruny III. stupňa, a tak sa mohol on aj jeho potomkovia tešiť zo zásluhového šľachtictva, ku ktorému im bolo odobrené používanie predikátu Libanka.

1880–1896

Pre nasledujúce obdobie sa na základe výberového konania (formou otvárania obálok) stali nájomcami opálových baní zemepán zo Šarišskej stolice a poslanec uhorského snemu Jozef Bánó a zberateľsko‑klenotnícka rodina Eggerovcov prostredníctvom firiem S. Egger a spol. a Bratia Eggerovci. Nájom získali na 10 rokov za ročné nájomné 22 300 frt. Dňa 2. apríla 1886 však zo spoločnosti vystúpil Jozef Bánó, ktorý svoj podiel odpredal Eggerovcom. Tým sa bane stali opäť rodinným podnikom. Horné partie ložísk boli po predošlom 35‑ročnom nájme Goldschmidtovcov takmer úplne vyčerpané, čo si vyžiadalo prechod na hlbinné dobývanie. Do roku 1890 sa s touto skutočnosťou nájomca ako‑tak vyrovnal, pretože jeho rozpočtový fond naplnili viaceré bohaté nálezy. Eggerovci, nabudení úspechom, prostredníctvom firiem Bratia Eggerovci a Prvý rakúsko‑uhorský závod na elektrické osvetlenie a prenos energie, Egger B., preto uzatvorili po uplatnení opcie s erárom zmluvu aj na ďalších 10 rokov za rovnaké ročné nájomné. Keby vedeli, čo ich čaká, zaiste by tak neučinili. Pokles nálezov a čoraz väčšie náklady na prevádzku s postupom do hĺbok ich priviedli do takej nepriaznivej finančnej situácie, že v roku 1896 musel podnik prevziať erár. Iba ten ako vlastník ložiska mohol bane technicky zveľadiť a pokračovať v ťažbe.

Do roku 1922

1896–1918

Rozhodnutím zo 16. októbra 1896 prešli opálové bane v Dubníku od 1. novembra 1896 do prevádzky eráru. Takmer presne po 100 rokoch sa stal podnikateľom ich vlastník, ktorý v priebehu celej etapy súkromných prenájmov viac či menej úspešne sledoval a usmerňoval ťažbu opálov. Eráru sa počas nasledujúceho obdobia podarilo bane technicky pozdvihnúť, no na druhej strane nedokázal zabezpečiť plynulý odbyt vyťaženého a spracovaného opálu. To v celkovom bilancovaní znamenalo iba prežívanie bez akéhokoľvek významnejšieho zisku. O držaní baní v prevádzke aj napriek nelichotivej situácii rozhodol zrejme sociálny aspekt. Tomuto, dá sa povedať, trápeniu dala koniec až prvá svetová vojna.

1918–1922

Po dlhých administratívno‑správnych peripetiách charakteristických pre povojnové obdobie sa táto etapa začala formálne písať od 1. januára 1920. Bane boli v žalostnom stave a riadiace miesta hľadali spôsob, ako a či vôbec závod oživiť a dať mu príťažlivé zameranie aj v nových štátoprávnych pomeroch. Po všetkých pre a proti sa nakoniec (1922) pristúpilo k prenájmu baní.

Rok 1922

1922 (01. 05.)

Francúzsky podnikateľ Hugo Bittner‑Belangenay uzatvoril zmluvu s ČSR, v ktorej sa po dohode ustanovilo, že banskú prevádzku v Dubníku prevezme do plnej svojej réžie od 1. júla 1922.

1922 (07. 05.)

Vtedajší vedúci závodu Ján Kožura podal prehľadný a možno povedať záverečný obraz stavu závodu opálových baní. Odpovedal na 57 otázok, ktoré mu predložila Správa soľného závodu.

1922 (01. 07.)

Novému nájomcovi v zmysle prijatej zmluvy s ČSR začala plynúť 20‑ročná nájomná doba.

1922 (22. 09.)

Nájomca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v Dubníku Dr. Hansa Wostalla zmluvu vypovedal, nakoľko mal finančné problémy. Jeho výpoveď však štát predbežne neprijal.

1922 (22. 10.)

Nájomca zastavil banské práce a dal robotníkom 14‑dňovú výpoveď. Po tejto lehote prijalo robotníkov do zamestnania Ministerstvo verejných prác, no hneď dňom prijatia im dalo tiež 14‑dňovú výpoveď. Počas nej demontovali železné súčiastky väčšiny banských zariadení.

1922 (21. 11.)

Štát nebol viac ochotný viesť opálové bane vo vlastnej réžii, a tak ich prevádzku definitívne zastavil. O rok neskôr formálne rozviazal zmluvný pomer s nájomcom a pracovný pomer s poslednými troma zamestnancami (posledný riaditeľ závodu Ján Kožura, brusič Peter Rudý a strojník Mikuláš Pomfy).